Zo života Sayurky ─Rodina 01─

Dnes som sa rozhodla vám predstaviť mini Sayurku. (Prišla k nám rodina a my sme si zaspomínali na staré časy, pozerali fotoalbumy a tak sa zrodil tento nápad.)

Mini Sayurka aka-a tučnučné klbko.

---

Narodila som sa 06.02.1997 po rozsiahlich komplikáciach v nemocnici v Košiciach. Mnohí z mojej rodiny boli mojim narodením nadšení. Najviac ocko, ktorý mal v tom čase už 36 rokov a nesmierne sa na mňa tešil.

Hned ako som ako malé tučnučné klbko došla domov, rozradostnila som navonok chladný dom. Najviac som si rozumela so starými rodičmi, s ktorými sme po istých rodinných záležitostiach začali aj bývať.

Od oného dňa moju hlavnú rodinu tvorí ocko, dedko a babka.

Babka a dedko sú spolu už viac ako 50 rokov a tento vzťah im veľmi závidím. (Aj ked je pravda, že mnohí v ich veku to tak majú, pretože to bola proste doba.) Prežili spolu vojny, dlhé odlúčenie, ked šiel dedko slúžiť a majú 3 deťúrence. (Úplne na pravo je môj tatino)

Starým rodičom som vďačná za celý život a to naozaj nepreháňam. Najradšej by som si želala, aby mal každý takých starkovcov ako ja. Títo ľudia (aj s ockom) sú stredom môjho sveta. Nedám na nich dopustiť. To, čo mi dali oni mi nedal nikto na svete. Prežili sme spolu aj ťažké časy a tie nás dokonca ešte viac zomkli k sebe.
Neustále ma podporujú, vo všetkom, čo robím, dokonca majú radi aj moje obcesy ala Japonsko a Južná Kórea a ked dojdem domov s ružovou parochňou a červenými šošovkami potešia ma nádherným výsmechom na moju osobu, no vedia chápať moje rozhodnutia a tie hlavné vždy nechávajú na mňa.

Ako rodina máme vlastné zvyky a tradície, medzi základné patrí, že neslávime sviatky. (Preto rada kupujem dárečky mojim kamarátkam, pretože ma to nesktutočne baví.). Aj ked sa hádame, vždy sa o menej ako 24 hodín udobríme a ked som preč vždy sa informujú kde som a ako sa mám. Rovnako aj ocko, ked ide na služobku nám domov vždy volá a informuje s novinkami.

Aj ked tatino kvôli práci často nie je doma, vždy vo voľnom čase spolu podníkáme nejaké spoločné veci. Chodíme na potulky, pozerať pamiatky, na dovolenky...
A dlho bol aj môj osobný šofér, nosil ma do/zo školy, na výlety, ked som šla za kamkou do KK alebo ked som šla na niečo podobné, vybral si dovolenku a hodil ma tam, aby som nemusela ísť vlakom či MHD.

Teraz mi už kúpil auto, tak verím, že je spoko, že nemusí byť vždy na telefóne so slovami "Poď po mňa." :D (Ale nie, je na to zvyknutí z práce, nikdy sa nesťažoval.) Dúfam!

Pamätám si, ako som raz mala teplotu 39° a doma neboli žiadne tabletky. Ocko sa v pyžame rozhodol sadnúť do auta, ísť do lekárne, priniesť čo treba a celú noc pri mne sedel a čakal, ako sa situácie vyvinie. No..prežili sme to obaja.^^

Rovnako som nikdy nemala rada školy v prírode, výlety so školou atd, na čo som musela chodiť aspon na ZŠ. Ale vždy som po jednom/dvoch dnoch zavolala ockovi, nech po mňa príde a on cez celé Slovensko jazdil aby ma na druhý deň zobral domov ♥

Celé detstvo som mala bližšie k dedkovi, pretože to bol ten otrok, ktorý sa so mnou musel hrávať. Chodili sme na dlhé prechádzky, poukazoval mi okolie, rozprával príbehy z vojny, z minulosti, zo života s babkou. Nesmierne som ho obdivovala za to, aký život žil. Jednoduchý, nikdy nechcel od života veľa. Aj ked má jeden sen - navštíviť Nový Zelánd. Ja dúfam, že raz zbohatnem aby som mu to mohla splniťpretože si to naozaj zaslúži.

Holými rukami (spolu s kamarátmi) postavil dom, v ktorom už viac ako 50 rokov žije. A hoc je na ňom stále čo opravovať, pretože zub času je neúprosný, je to veľmi sympatické, že sa na niečo také dal.

Hlavou celej našej rodiny je babka. (Na fotke v ľavo.) V puberte som ju často volala "generál", pretože mi neustále niečo zakazovala. No časom som dospela a prišla na to, že všetko to malo svoje dôvody a teraz som rada za to, že ma vychovala tak, ako vychovala.
Naučila ma nesmierne veľa vecí, urobila zo mňa "žienku domácu" aj ked sa jej to veľmi nedarí, pretože jej radosť k upratovaniu rozhodne nezdieľam. :D Jej babské recepty a rady si určite navždy zapamätám.

(A dokonca by jej nevadilo, keby som si domov doniesla korejčana.^^ Teda..to aspon tvrdí, lebo si myslí, že toho nie som schopná. Bohužial..Sayka to má v pláne reálne urobiť...takže si babka bude musieť zvyknúť.) :D

My sme ten typ rodiny, ktorý aj zo zlých vecí vedel urobiť dobré. Prežili sme spolu isté temné obdobie, ktoré nás veľa naučilo, ukázalo inú stranu života a presvedčilo nás, že kým sme spolu sme neporaziteľní.

Niekedy si aj lezieme na nervy, hold ked s niekým žijete, už sa tomu asi nevyhnete, ale prišli sme na to, že ked sme dlho od seba, je to ešte horšie.

Vždy musíme mať správy o tom, kto kde je a ako dlho tam plánuje byť.
Babka sa vždy na dedka hnevá, ked sa skoro ráno vytratí z domu, aby jej kúpil čerstvé rožky. Vraj ona proste musí vedieť, kde je! :D

Ach.. vedela by som to tu písať celé hodiny. Naozaj. Pri mnohých spomienkach sa mi na tvári objaví úsmev. Tuším tento článoček rozdelím a potom vám ešte napíšem nejaké podivné príhody, ktoré máme.^^

Napíšte mi niečo o vašom živote. Akých máte starých rodičov alebo nejakú vašu najlepšiu príhodu.