Útrapy jednej malej duše

Po dlhom hľadaní darčeka pre kamarátku v mojej obroskej knižnici som si uvedomila, že mám doma knihy, na ktoré som zabudla. Jednou z nich je kniha V Írsku prší inak napísaná slovenským spisovateľom, dámou z Košíc.

Priznám sa, knihu som ešte nečítala a neviem, kedy sa k nej dostanem, ale otvorila som poslednú stranu (ako je u mňa zvykom) a prečítala som si citát plný hlbokých myšlienok.

A tak som vám ho tu dala, pretože viem, že mnoho ľudí to cíti podobne.

---

Citát prevzatý z knihy: V Írsku prší inak

Veľmi by som teraz chcela veriť v Boha. Viera v Boha prináša schopnosť odpúšťať. Ale čo to vlastne znamená odpustiť? Nikdy som nepochopila význam tohto slova. Je to pocit, ked život po trpkej skúsenosti prinesie človeku niečo nové, krajšie a veľkorysé odpustenie ho ešte viac umocňuje? Alebo človek odpúšťa vnádeji, že z popola toho starého a bolestivého sa znova zrodí fénix rovnakých pestrých farieb?

Človek stráca a znova nachádza a aj ked veda náboženstvá zpochybňuje, človek potrebuje Boha, aby svoje straty a nálezy uniesol. No napriek akémukoľvek utrpeniu, ktoré trýzni moju dušu odmietam uveriť v Boha, ktorý vydal morálny kódex a za jeho porušovanie sa vyhráža peklom-

Neverím v Boha, ktorý uvádza do rozpakov svojich veriacich bohapustým znásilňovaním malých detí kňazmi, ktorí sa samozvane pasovali za vyvolených prostredníkov medzi ním a nami.

Ak Boh niekde je, prečo by tak nástojil na bezpodmienečnej viere človeka v jeho existenciu? Prečo by nechal voľný priechod otvoreným bohom medzi rôznymi formami jeho vyznávania? Je naozaj modlenie metódou, ktorú Boh akceptuje ako spôsob zvrátenia jeho predošlých plánov?

Naučila som sa, že ak niečo naozaj veľmi chcem tak Boh je ten, kto sa na mňa vykašle. Napriek všetkému by som teraz potrebovala svojho Boha. Alebo Boh vznikne len vtedy, ked v neho začnem veriť?
Kým žijem, je tu nádej. A to je moja viera.

Aký máte názor na citát?
Poprípade na knihu, ak ste ju čítali? :)