Sayurka ako záchranárka

Viem, že som povedala že žvasty o mne budú na osobnom blogu.. ale ked ma to tu viac baví.. a zabudla som heslo ;( :D

Napíšem Vám niečo o kaktusoch v škole aj o vtáčikovi, ktorého som dnes zachránila :) (ked to bola zachrána no)

---

Dnes bol fajn deň, celé hodiny v škole sme sa venovali našej zajtrajšej rozlúčke so 4tákmi a tak sme sa neučili.

Vyrábali sme mašličky, motýlikov, balili sme kaktusy, ktoré zasponzoroval môj ocko.

Po škole som ako zvyčajne šla o tretej domov. Slúchatká v ušiach, predstavujem si svoj svet. Astrálne bytosti a bla bla (nie ešte mi nešiblo, ale šla som cez také nudné ulice..)

A zrazu, uvidela som malého vtáčika ako leží na zemi. Prišla som k nemu bližšie, čakala som, že odletí ale on nie. Iba tam tak sedel učupený, ústočká pootvorené, snažil sa vydávať zvuky ale asi nevedel. Prišla som ešte bližšie, snažila sa obzrieť a zistiť, čo sa mu stalo. Chýbal mu jeden pazúrik (alebo čo to je na jeho nožičke) a nevedel sa hýbať.

Pozrela som sa okolo seba, že no čo Sayurka, čo budeme robiť? Necháme ho napospas osudu? Samozrejme sa o ňho môžu postarať iní. Ale nie Sayurka chcela byť hrdina a tak si vzala do ruky papier zo slovenčiny (nesmejte sa mi, ale tak vtáčikovia sú síce ňuňi, ale môžu byť chorí) a tak som vtáčika nadvihla. Aj vtedy som čakala, že ma doškriabe alebo whatever ale nie, on tichúčko sedel a triasol sa. Tak si hovorím, dobre Sayurka, babka ťa zabije, ale vtáčika nenecháme uhynúť.

Kedže mám cestu zo školy len pár minút, niesla som ho v rukách na papiery ako idiot. Pohľady ľudí, že čo robím museli byť veľmi vtipné.

Prídem domov a hovorím babke "Máme vtáka!" Babka na mňa vypúlené oči ako vlk z Červenej čiapočky, že čo sa deje, tak som vysvetlila, čo sa stalo. Našťastie máme v rodine veľké cítenie so zvieratkami, takže sme ho prijali.

Obviazali sme mu nožičku, dali na to peroxid (neviem, či to pomohlo, ale snád áno). Práve teraz ležká v obývačke a už sa aspoň tak netrastie, kedže vonku je dosť chladno.

Dúfam, že mu bude čoskoro dobre, a my ho vypustíme a bude nám spievať. Lebo viete ako, ak by mi teraz uhynul u mňa doma, asi by som to neprežila. Aj ked si myslím, že ak by som ho nechala na ulici, skôr či neskôr by zomrel.

To je on prosím pekne, môj nový pacient.

Tam kde má nožičku, také tie tri poseidonove trojzubce, ta na druhej nožičke mu jeden chýba.

Ešte by som chcela toľko, že zajtra má moja trieda rozlúčku zo 4tákmi, ako som už spomínala. Je od 17tej do 23tej. Takže článok zajtra nečakajte, ale v stredu vám to vynahradím a posnažím sa vám opísať moje dojmy z rozlúčky aj postnúť nejaké fotky.

Ako by ste sa zachovali na mojom mieste?
Pohli by ste zvieratku?

Ak sa Vám už niečo podobné stalo, ako ste reagovali?